Laco Novomeský: Porovnání verzí
Smazaný obsah Přidaný obsah
značka: editace z Vizuálního editoru |
→Mládí a činnost v odboji: citace značka: editace z Vizuálního editoru |
||
Řádek 78:
| strany = 254-255, 270-271
| jazyk = česky
}}</ref> O těchto událostech prohlásil:<blockquote>„Vianočná dohoda o SNR, SNP, ¾ ročná partizánska vojna, potom obnovenie republiky, Košický vládny program a všetky nemenované rozhodujúce články nášho dramatického politického a spoločenského vývoja nemali a nemajú iný zmysel než boj o nové Slovensko.. ..v našom živote podľa predstáv a programov osnovaných ešte pred začatím ozbrojeného zápasu nemali byť iba ľudia pri správe verejných vecí, ako to konečne plynie i z Vianočnej dohody o SNR, ale nové mali byť i zriadenia, inštitúcie, nový mal byť prístup k problémom aj metódy práce.“<ref>NOVOMESKÝ, L.: ''Piate výročie Vianočnej dohody (1948)''. In. ''Zväzky a záväzky''. Bratislava: Pravda. 1972. s. 344</ref></blockquote>
=== Poválečná politická kariéra ===
Řádek 148:
Po roku 1945 založil mnohé kulturní instituce – [[Slovenská národní galerie|Slovenskou národní galerii]], [[Slovenská filharmonie|Slovenskou filharmonii]], [[Vysoká škola múzických umění v Bratislavě|VŠMU]], [[Vysoká škola výtvarných umění v Bratislavě|VŠVU]], řadu škol a kulturních institucí; zasloužil se o tzv. koncept jednotné školy a socializace kultury (koncept kultury pro široké vrstvy, přístup ke vzděláni všem vrstvám obyvatelstva; vzdělávaní negramotného obyvatelstva), poslovenšťovaní maďarských škol a také o vyrovnáni rozdílu mezi východním a západním Slovenskem.<ref name=":0" />
O funkci povereníka prohlásil: <blockquote>„Neviem či som to robil dobre alebo zle. Jednoducho robil som to, čo som pokladal za správne ako básnik aj ako človek. Mal som vraj... prepustiť všetko učiteľstvo a z prepustených potom vyberať schopných príslušníkov nových kádrov... bol som v zajatí Leninovej myšlienky, že aj na kultúrnu revolúciu sa vzťahuje zásada, ktorá platí pre revolúciu vôbec, t .j. že sa robí s takými ľuďmi akí sú... ľutujem, že mojim nástupcom pripadla potom nevďačná úloha dokončiť a uskutočniť proces, ktorý nadlho poznačil postoj celej pofebruárovej generácie k nášmu socialistickému zriadeniu, čo mi je ľúto väčšmi, úprimne a naozaj. ...ako politický funkcionár máš určité možnosti, a tie treba využiť, aj keď sú okolnosti nepriaznivé. ... Ja osobne som prehral. ... no zostáva povinnosťou zaujímať sa o veci národa, sveta. Hoci aj v básňach." <ref>NOVOMESKÝ, Laco.: ''Splátka veľkého dlhu''. Bratislava: Nadácia V. Clementisa., 1992, s. 395. ISBN 80-85557-06-3</ref></blockquote>
=== Obvinění z buržoazního nacionalismu ===
Řádek 247 ⟶ 249:
== Kulturní koncept ==
<blockquote>„''Kultúrna stavba je veľmi jemný organizmus. A chceli by sme poprosiť tých, ktorí ju chcú odľavičiariť a popravičiariť alebo internacionalizovať a odnacionalizovať, aby sa raz pokúsili odmyslieť si politické sympatie autorov a svoj osobný vzťah k nim od hodnotného diela. Objavili by niečo úžasného: že totiž nejestvuje v celistvom obraze literatúry pravica a ľavica, ktoré sa chcú vzájomne pohltiť, ale len diela (ľavičiarov, pravičiarov, internacionalistov a nacionalistov), vzájomne sa splietajúce svojou rozmanitosťou, doplňujúce sa odlišným zmyslom, a tým tvoriace súzvučný obraz národnej literatúry. Tak ako stavba nestojí na len na nosných stĺpoch, ale aj na silách vzájomne sa opierajúcich, aj kultúrna budova národov sa drží silami vzájomne sa na seba opierajúcimi a podopierajúcimi''."<ref>NOVOMESKÝ, L. ''Triedenie duchov v Čechách''. In Slávnosť istoty. Bratislava: Nakladateľstvo Epocha. 1970. s.113</ref></blockquote>[[Soubor:Senica, Mestský park.JPG|náhled]]
Laco Novomeský byl příznivcem vlastenecky a pro-slovansky orientovaného socialismu a také internacionálního socialismu, vyzdvihoval také sociální dimenzi přínosu národních revolucionářů (Štúr, Kráľ, Hurban, Fándly, Petoffi, Ševčenko, Mitzkievič, Puškin). Je autorem syntetického avantgardního konceptu kultury jako jisté dialektické stavby protikladu. Také je příznivcem zmírnění mezi socialismem a křesťanstvem, kultury západu a východu a česko-slovenské vzájemnosti. Svobodu v umění vymezil k vlastnictví výrobních prostředku. Byl kritikem dogmatismu a kultu osobnosti, přívržencem moderny a avantgardy, a také leninského přístupu k dějinám (dějinného pokroku v intencích třídního boje). Spolu s V. Clementisem a G. Husákem reprezentovali linii zmírnění internacionalizmu a vlastenectví.<ref name=":0" />
Novomeského dílo (básnické a také politické) je inspirováno různorodými autory jako Z. [[Zdeněk Nejedlý|Nejedlý]], [[Karl Marx|Marx]], [[Friedrich Engels|Engels]], [[Vladimir Iljič Lenin|Lenin]], [[Michail Alexandrovič Bakunin|Bakunin]], [[Georg Wilhelm Friedrich Hegel|Hegel,]] [[Alexandr Ivanovič Gercen|Gercena]] a [[Johann Gottfried Herder|Herder]], [[Tomáš Garrigue Masaryk|Masaryk]] a [[Beneš]]. Odvolává se také často na významné spisovatele [[Ilja Grigorjevič Erenburg|Erenburga]], [[Jack London|Jacka Londona]], [[Molière|Moliéra]], [[Alexandr Sergejevič Puškin|Puškina]], [[Sándor Petőfi|Petoffiho,]] [[Rimbaud|Rimbauda]], [[Tolstoj|Tolstoje]], H. G. [[Herbert George Wells|Wellsa]], G. B. [[George Bernard Shaw|Shawa]], R. [[Romain Rolland|Rollanda]].<ref name="funkce KSČ222">{{Citace elektronické monografie|titul=Přehled funkcionářů ústředních orgánů KSČ 1945 - 1989|url=http://www.cibulka.net/nnoviny/nn2000/nn10_1100/obsah/02.htm|vydavatel=www.cibulka.net|datum přístupu=2013-02-19|jazyk=česky|url archivu=https://web.archive.org/web/20150129022452/http://www.cibulka.net/nnoviny/nn2000/nn10_1100/obsah/02.htm|datum archivace=2015-01-29|nedostupné=ano}}</ref> Z národních spisovatelů byl inspirován K. H. Máchou, J. M. [[Jozef Miloslav Hurban|Hurbanem, Ľ.]] [[Ľudovít Štúr|Štúrem, Jankem]] [[Janko Kráľ|Králem]] a [[Jan Amos Komenský|Komenským.]] <ref name=":0" />[[Laco Novomeský#cite note-24|<span class="mw-reflink-text">[24</span>]]<span class="mw-reflink-text"><nowiki>[24]</nowiki></span>[[Laco Novomeský#cite note-funkce KS.C4.8C2222-25|<span class="mw-reflink-text">[25]</span>]]
== Politické postoje ==
<blockquote>„Socializmus sa od kapitalizmu odlišuje tým – a to aj sľúbil – že dvíha závory, ktoré kapitalizmus už zdvihnúť nemohol. ... Ľudia prijali socializmus okrem iného aj v nádeji, že otvorí cestu k takej slobode myslenia a prejavu, akú im kapitalizmus neotvoril ... disciplína sa musí uplatňovať vnútri mechanizmu, ktorý sa bude budovať na slobode prejavu a nie na jej obmedzovaní. ...kultúru krajiny málokedy vytvárali spisovatelia oficiálni... od III. zjazdu sa, pravda, stalo veľmi veľa. Seifert je národným umelcom Holan vyšiel a rozobrali ho atď. Uznal sa jednoducho faktický stav. Súčasne vzniklo rozsiahle široké pole pre pokrokovú a progresívnu tendenciu. ... lenže všetky tieto veľké plus existujú k tomu, čo bolo, a nie vo vzťahu k tomu, čo malo byť. ...úlohou spisovateľov bude umožniť a zabezpečiť celkom slobodný prejav v najdokonalejšej miere ... ide mi o to, aby sa dnešný Dostojevskij mohol stať Dostojevským, aby mohol povedať svoje slovo v kríze ľudí aj v socialistickej spoločnosti. ... Hovorím o Dostojevskom nie pre jeho názory, ale preto, že je to pojem, nie pre jeho pravoslávnosť, ale preto, čo dal ľudstvu .... Nijaký poriadok predsa nie je dokonalý, na to sme si už zvykli. A čo so spoločnosťou, ktorá sa dusí vo vlastnej spokojnosti? To je tragédia sovietskej literatúry. Nemožno predsa riešiť veci tak, že namiesto Stalina budeme citovať Lenina...“<ref name=":1">NOVOMESKÝ, Laco.: ''Splátka veľkého dlhu''. Bratislava: Nadácia V. Clementisa., 1992, s. 383-384. ISBN 80-85557-06-3</ref>
„Stalinovo meno bolo predsa v tých osudových časoch synonymom pre červenú armádu, Sovietsky zväz, pre rozhodný, cieľavedomý a presvedčivý odpor proti nacizmu, toto meno sa spájalo s vierou, presvedčením a zápasom národov - aj našich národov - za oslobodenie z nacistického útlaku. V roku 1949 potom nedvojzmyselne vyjadrovalo triedy, socialistický program. Ak sa český básnik v súzvuku s cítením národa a s túžbami svojej triedy hlásil k týmto zápasom, hoci so Stalinovým menom, nemá sa za čo hanbiť. Ba nemusí sa hanbiť ani za to, že Stalinovo meno vyzdvihol na prospech týchto zápasov ako šifru programu a zrozumiteľnú skratku pre ciele svojho národa, a svojich citov. Nemusím vám vravieť, koľko dôvodov má napríklad Jaroslav Seifert sťažovať sa na kult vôbec a Stalinov osobitne. A predsa v časoch, keď sa začal rozmetávať jeho kult a strhávať nimbus z jeho mena, práv kvôli tomu zmylsu, o ktorom tu hovorím, bol udivený, znepokojený a rozhorčený, a nie iba preto, že ho odrazu s dešpektom začali syčať neraz tie isté ústa, ktoré ho deň predtým iba vydychovali, také boli voči nemu úctivé. "<ref name=":1" />
„Práve v Leninovom prípade prichodíme k jadru veci: nejde o to, ako, ale o čo hrať. Leninovou pohnútkou naisto nebol neprekonateľný odpor proti demokracii a jej pravidlám. Ale on prvý a jediný s hŕstkou bolševikov medzi všetkými demokratmi a socialistami vtedajšieho sveta pochopil, že bezpečne vyrvať z vrecák či moci "čvargy" (nazývaj ju šetrnejšie: statkárskou buržoáznou triedou) pôdu pre mužíkov v prospech pracujúcich a mier pre zmučený národ, teda celkom elementárne predpoklady pre demokratický životný rozvoj prevažnej väčšiny ľudí, môže len jej porážkou a nastolením moci nad ňou. To aj urobil, nie preto, že mohol, ale preto, lebo musel. Nie na účet, ale na prospech demokracie.<ref name=":1" />
Socializmus bez demokracie proste nemôže existovať, dokonca na príklad predmníchovskej republiky sa mi žiada povedať, že sama demokracia je len taká silná a v spoločnosti zakotvená, ako silný a spoločensky zakotvený je socializmus v nej. A keď aj potrebuje, ba mu aj priznávame isté nedemokratické práva na to, aby svoju moc posilnil a bezpečne upevnil, nepriznávame ich do aleluja, naveky, ale len na vymedzený čas, ktorý v rozličných krajinách môže a musí byť rozličný. Inak sa z vlády ľudu stáva vláda nad ľudom a zo socializmu v takejto pseudodemokracii len neveľmi príťažlivá karikatúra socializmu. ... Demokracia v prvom desaťročí republiky mala kardinálne nedostatky. Nevedela premôcť mocnú vládu bohatých tried nad ňou, vládu finančnej oligarchie , nevedela vyriešiť národnostnú otázku v nej, t. j. aby Slováci a Česi vládli ako rovní s rovnými...
Nechcem byť teraz múdry a vyčítať februárovým víťazom poklesy, ktoré som svojho času nevidel, alebo som nad nimi prižmuroval oči. Bolo mi, prirodzene jasné, že práve zrodená socialistická moc nemôže so svojimi odporcami jednať v rukavičkách. Šetrne a ohľaduplne. Akonáhle sa socializmus dostane k moci - a aj teraz som o tom presvedčený - je povinnosťou socialistov chrániť ho v tej miere, v akej sú schopní ho ohrozovať jeho odporcovia. To mu nesmieme vyčítať a túto tvrdosť mu v nijakom mene nevyčítame. Ale vyčítame mu bezohľadný, tvrdý prístup k "zásadám", ktoré so socializmom nemajú nič spoločné a boli len pseudosocialistickou fasádou prekrývané. V bezohlavej honbe za centralizovanou mocou, za jej pevnosťou, neváhali jej predstavitelia zneužiť aj štátnu moc - ako je bezpečnosť a súdy - a v umelo nastrojených procesoch odsudzovali pod rozličnými zámienkami na mnohoročné žaláre mnohých jej odporcov, ba ministra zahraničných vecí Vladimíra Clementisa dokonca na smrť.<ref name=":1" /></blockquote><span class="mw-reflink-text"><nowiki>[25]</nowiki></span>
== Dílo ==
| |||